Hana Vojtová

Barbara: S Hankou sme spolužiačky z bratislavského gymnázia i dlhoročné kamarádky, ktoré si sa v jeden moment trochu stratili. Poznám len jedného človeka, ktorý (možno) prečítal viac kníh a nikoho, kto by bol v mojich očiach tak pokorný a súcitný. A pretože toto sú presne kvality, o ktorých verím, že ich dnešný svet potrebuje, Hanka bola jasná voľba.  

Som klinická psychologička, psychoterapeutka. Pracovala som na psychiatrickom oddelení a Dennom psychiatrickom a psychoterapeutickom stacionári v Trenčíne. Hneď na začiatku svojho profesného života som sa stretla s psychotraumatológiou, ktorá mi dala zmysel a zásadne vyformovala môj prístup k práci, ale aj svetu a sebe.
Dnes pracujem súkromne, s dospelými klientami a venujem sa vzdelávaniu najmä v oblasti psychoterapeutického prístupu k traumatizácii. Som trénerka EMDR - prístupu/metódy, ktorá umožňuje integrovať nespracované a traumatické zážitky.
Čím dlhšie a hlbšie sa zaujímam o psychickú traumatizáciu, jej dopady a terapiu, tým viac som presvedčená, že vzťahové, sociálne a kultúrne kontexty sú kľúčové pre jej pochopenie, prevenciu aj liečenie. Ak ich vynechávame, ignorujeme veľkú časť reality, ktorá utrpenie spolu-vytvára, udržiava, prispieva k jeho predávaniu a bráni zahojeniu.
Keď príde na to, dělat vlny, mám veľa pochybností a neistôt, niekedy nadšenie a zápal a niekedy pocit bezmocnosti; mám veľa otázok, oveľa menej odpovedí a tie sa navyše menia alebo vytrácajú. Páči sa mi zenové pravidlo nezanechávať žiadne stopy...
Pozvanie na toto fórum som prijala hlavne z priateľstva k Barbare (Ernest), ktorú si vážim a mám rada. Budem dúfať, že keď vnesiem svoje vlny, vzíde z toho niečo dobré.

Chceme ne-vedieť? (přednáška)

Niektoré skúsenosti sú príliš boľavé na to, aby sme ich (z)niesli. Keď ich nedokážeme zvládnuť, môžeme sa od nich oddeliť. Automaticky alebo vedome. Nevedieť, necítiť, nevnímať. Robíme to ako jedinci a robíme to ako rodiny, skupiny a spoločnosti. Robíme to obzvlášť, keď ide o ublíženie spôsobené inými ľuďmi. Keď existuje nielen obeť, ale aj páchateľ. Nevedením sa zachraňujeme pred smrťou a zošalením, pred stratou kľúčových vzťahov, pred vyhostením z komunity. Odpojenie od bolesti však zároveň bráni liečeniu. Súcit totiž začína uvedomením si utrpenia a spojením s tým, kto trpí. Myslím, že aj keď nemáme riešenia a kapacity, potrebujeme byť ochotní čo najpoctivejšie vedieť. Aj vedieť, čo nevieme a od čoho sa odpájame.